Sme zvyknutí na pohodu kancelárií, v ktorých pracujeme, na luxus áut či verejnej dopravy a takého toho pohodlného života, v ktorom dostaneme všetko zabalené v tabletke. Na vytrvalostných pretekoch sa zrazu ocitnete niekde sami, unavení, ubolení, bojujete proti gravitácii, vetru a svojej hlave, aby ste splnili cieľ, ktorý ste si predtým dali. Podľa mňa to je skúsenosť, ktorá nám v dnešnej dobe chýba. Je to taký náhľad do vlastnej duše, vlastnej hlavy. O skúsenostiach z long distance závodov a o myšlienke preteku Race through Slovakia s jedným z jeho tvrocov Peťom Borkom.

Všetci, ktorí ťa dobre poznajú vedia, že tému cyklistiky dokážeš vniesť do každej konverzácie, napríklad aj o šteniatkach. Kedy ťa začalo bicyklovanie vážnejšie zaujímať?

Keď som prišiel na to, že cesta do práce mi verejnou dopravou trvá hodinu a na bicykli to spravím za dvadsaťpäť minút. Vzal som si starý horský bicykel, ktorý som mal u rodičov doma a začal som na ňom jazdiť do práce a z práce. Keďže to bol horský bicykel a jazdil som prevažne po ceste, povedal som si, že na cestnom by to mohlo byť ešte rýchlejšie. Nechcel som investovať do nového bicykla, tak som si na internete našiel starú kostru Favorita, ktorú som za výdatnej pomoci kamaráta zrepasoval.

Čo všetko si na tomto bicykli najazdil?

Šiel som na ňom napríklad svoj úplne prvý výjazd. Cieľ bol Záhreb za štyri dni a denne sto kilometrov. Skončilo to fiaskom. Po dvoch dňoch som skončil pri Balatone, odkiaľ som sa prepravil vlakom do Budapešti a potom späť vlakom domov do Bratislavy. Je pravda, že som sa cítil trocha choro, počas prvej noci som sa snažil spať vonku a nevyspal sa vôbec, lebo ma počas celej noci otravovala líška. Neviem či bola besná, alebo tak zvyknutá na ľudí, ale teda budila ma celú noc. 

Stovka denne sa nezdá až tak veľa…

Dnes, keď si poviem, že prejdem dvesto kilometrov k Balatonu, tak ráno sadnem na bicykel a podvečer si už môžem kúpať nohy. Pred tými šiestimi rokmi to bolo pre mňa niečo nepredstaviteľného, veď ani mi to nevyšlo. Ale v zásade takto som začal bicyklovať aj na dlhšie vzdialenosti. 

Niekoľko long distance pretekov a výletov už máš za sebou, aké máš na ne spätne spomienky?

Takto spätne sú všetky fantastické a veľmi sa teším na ďalšie takéto výzvy. Samozrejme tie pocity na pretekoch sú o inom, no a to je možno na nich to najzaujímavejšie. Samozrejme okrem nazretia do vlastnej hlavy je to aj o zážitkoch, ktoré prináša takéto bicyklovanie. Jednoducho vidíte pekné miesta, vidíte výhľady, stretnete zaujímavých ľudí, dostanete sa do krajiny, ktorá vyzerá inak a užijete si rôzne zjazdy a podobne. Nepochybujem o tom, že všetci účastníci a účastníčky na Race through Slovakia budú chvíľami nadávať a budú upadať na duchu a budú sa pýtať sami seba prečo sa do toho pustili – na čo by si mali odpovedať ešte pred samotným závodom a potom, keď ten moment príde, tak si to pripomínať. Na druhej strane viem, že človek, keď dojazdí, je spokojný a šťastný a po pár dňoch príde taký ten spomienkový optimizmus a zabudne na všetky zlé momenty. 

Ako vznikla myšlienka Race through Slovakia? 

Bolo mi trochu ľúto, že keď som bol nedávno na Race through Poland, tak sme tam boli len dvaja Slováci a ani sme sa nestretli. Komunita takýchto cyklistov a cyklistiek je u nás relatívne malá. O čom svedčí aj to, že napríklad na ďalších pretekoch, ktoré štartujú pri našich hraniciach, Three Peaks Bike Race, sa zúčastňuje tiež veľmi málo Sloveniek a Slovákov. Môže to byť napríklad aj tým, že málo ľudí sa odváži ísť na takéto preteky do zahraničia. Preto dať príležitosť domácim jazdcom a jazdkyniam si to vyskúšať v krajine, ktorej jazykom hovoria, ktorej menou bežne platia a v prípade potreby vedia, že si môžu zavolať pomoc, alebo môžu nasadnúť do vlaku a dôjsť kedykoľvek domov, je podľa mňa veľká psychologická úľava. Všetci vedia, že ak sa stane niečo neočakávané, tak sú v bezpečí. A tento pocit práve pri tých zahraničných pretekoch chýba. Race through Slovakia je príležitosť na to, aby si to ľudia skúsili. 

Tieto preteky sú koncipované tak, že sa ide približne „len“ 1 000 kilometrov. Prečo táto vzdialenosť? 

Keď sa pozrieme na long distance preteky v okolí tak je to naozaj najmenší počet kilometrov. Tým vlastne chceme urobiť preteky ľahko prístupné ľuďom, ktorí niečo podobné v živote neabsolvovali. Druhou odlišnou vecou je, že štartujeme na začiatku mája. Skúsenejším jazdcom a jazdkyniam umožníme rozjazdiť sa pred inými a náročnejšími pretekmi. Tri týždne po nás je práve spomínaný Race through Poland ktorý má okolo 1 600 kiometrov, v júli Three Peaks Bike Race, ktorý štartuje z Viedne a má približne 2 200 kilometrov a samozrejme pre niekoho to môže byť jednoducho dobrý štart aj pred náročnejšími pretekmi akými sú Transcontinental a podobne. Veríme, že to cyklistky a cyklisti uvítajú a že nám sa podarí vytvoriť cyklistickú komunitu, ktorá sa na naše preteky bude rada vracať. 

Plánujete niečo podobné aj pre cyklistov začiatočníkov, ktorí takéto vzdialenosti ešte nemajú v nohách?

V tejto chvíli sme nad ničím takým ešte neuvažovali. Začali sme úplne od nuly. Na začiatok skúsime úspešne dotiahnuť tieto preteky, do ktorých vkladáme všetok svoj voľný čas, potom uvidíme, ako ich vylepšiť.

Avšak pre začínajúce long distance jazdkyne a jazdcov niečo robíte…

Pripravili sme niekoľko rozhovorov, kde rozoberáme s cyklistami, ako oni začali jazdiť dlhšie vzdialenosti, ako vyzerá ich výbava a aké výlety absolvovali. Podľa mňa je to dobrou inšpiráciou alebo dobrým návodom pre ľudí, ako začať s vytrvalostnou cyklistikou. Keď niekoho bavia dlhšie výjazdy, tak sa k tomu časom prirodzene dostane. Tiež si pamätám, ako bol môj bicyklový cieľ dobicyklovať na obrátku na bratislavskej hrádzi a späť bez prestávky. Postupne sa to jednoducho začalo predlžovať, až som si skúsil napríklad prvú dlhšiu jazdu s dvojdňovým limitom za snúbenicou do Košíc. Odvtedy viem, že sa dá šľapať aj niekoľko dní vkuse a stovky kilometrov.

Ako ste vyberali povinné úseky?

Povinné úseky sú cesty, ktoré sú nejakým spôsobom pekné a zaujímavé, sú to naozaj miesta, ktoré sa oplatí prejsť na bicykli. Ich úlohou je nastaviť nejaký rámec, kde sa cyklisti a cyklistky budú hýbať. Samozrejme, keby sme len povedali, že treba prejsť 1000 kilometrov, tak ich väčšina ľudí prejde s vetrom v chrbte a po rovine. Našim cieľom je preto nazbierať aj „pár“ výškových metrov. Zároveň poradie niektorých úsekov na seba nadväzuje tak, že buď ich človek obíde dlhou obchádzkou po rovine, alebo si dá „šlapák“ do kopcov, čím vzniká priestor zvážiť, čo sa komu viacej oplatí respektíve, na čo sa viac cíti. 

Súťažiaci uvidia Tatry z každej strany, ale ocitnú sa aj na iných zaujímavých miestach. Povieš nám o nich viac?

Prvý úsek je v Karpatoch. Tým, že štartujeme v Bratislave, chceme nejakým spôsobom cyklistov a cyklistky bezpečne vyviesť z mesta. Väčšina našich pretekárov a pretekárok je z hlavného mesta, preto poznajú oblasť Bieleho kríža v Malých Karpatoch.  Pre tých, ktorí to nejazdia pravidelne, bude už tento prvý úsek veľmi príjemný a bez premávky v lese. 

Druhý úsek vedie do Čičmian a je to jedno z najkrajších miest, cez ktoré sa v tejto oblasti dá ísť. Keď som šiel tadiaľ prvýkrát tak som si povedal, že sa tam budem musieť ešte niekedy vrátiť. 

Tretí úsek vedie Poľskom a je jediný zahraničný. Každý rok by sme chceli mať aspoň jeden neslovenský úsek. Poľsko je zaujímavé možno nie prevýšením, ale skôr netradičným pohľadom na Tatry zo severu. 

Ďalším povinným úsekom je Kojšovská hoľa za Košicami. Keď som sa o tomto úseku nedávno rozprával s niektorými prihlásenými cyklistami, tak mi povedali, že toto je jediný z povinných úsekov, ktorý by bol na Tour de France označený ako stúpanie prvej kategórie. 

Zaujímavosťou tomuto úseku najviac konkuruje Čierny Váh. Nádrž prečerpávajúcej elektrárne na vrchole kopca a pohľad na Tatry je naozaj nevídaný. Potom už človek pokračuje cez pomerne náročné dvojité stúpanie z Čierneho Balogu a zjazdom do Hriňovej a odtiaľ čo najrýchlejšie do Bratislavy späť do cieľa. 

Spomenul si viacero vecí, na ktoré sa môžu účastníci a účastníčky pretekov tešiť, čo ich čaká v deň štartu? 

Behá mi po rozume viacero vecí. Napríklad, radi by sme nafotili pred pretekmi všetky účastníčky a účastníkov spolu s nabalenými bicyklami. Ešte to domyslíme. Avšak čo môžem povedať je, že prvé kilometre nás povedie Mestská polícia Bratislava, aby sme mestom prešli bezpečne a stále rozmýšľame nad tým, čo ponúknuť ďalej, čo urobiť zaujímavejšie, bezpečnejšie a krajšie. 

Skús nám prezradiť niečo viac zo zákulisia organizácie pretekov. Kto všetko sa na nich podieľa?

O koncepte pretekov som sa najprv rozprával Lukášom, manželom jednej z mojich najlepších kamarátok. Musím povedať, že v úvode to bol práve on, ktorý ma nakopol, aby sme do toho išli. Niekoľko krát sa ma pýtal „Tak čo, ideme do toho, organizujeme to?“. Aj keď som si zo začiatku nebol istý či to robiť, lebo som tušil, koľko to bude práce, tak práve jeho ochota robiť na tom so mnou ma presvedčila, že to zmysel má. Následne sme oslovili ďalšieho kamoša, Rada, ktorý je tiež manžel jednej z mojich najlepších kamarátok, ten nám vytvoril webovú stránku a stará sa o technické veci. Potom prišla Bianka, ktorá nám najprv skritizovala sociálne siete a následne sa do nich pustila a pripravuje kontent nie len pre prihlásených, ale aj pre ľudí, ktorí ešte váhajú. Jej úloha je nenahraditeľná aj pri ďalších komunitných aktivitách mimo sociálnych sietí. Teraz sme štyria, každý robí čo dokáže a vie a snažíme sa to dať do kopy tak, aby boli všetci spokojní. Počas pretekov chceme určite na trase mediálny tím, ktorý zachytí radosti aj strasti všetkých zúčastnených.

Skús nám predstaviť viac vašich sponzorov respektíve partnerov.

Obrovským partnerom pre nás sa stal Isadore Community Hub. Ten posunul event naozaj o niekoľko krokov dopredu, už len tým, že nám poskytol zázemie, z ktorého môžeme štartovať a končiť, kde si môžu jazdci nechať veci a že nám pomohol odpromovať event. Človek by si povedal, že to už dnes nik nečíta, ale akonáhle vyšiel ich newsletter, mali sme z priemerných 50 až 150 zobrazení stránky zrazu na webe 1 500 návštev a aj nasledujúce dni pomerne veľký traffic. To, že nás Isadore odpromoval, veľmi zvýšilo povedomie o pretekoch. Zároveň sme s nimi mali aj spoločnú cyklojazdu, kde sme mohli bližšie predstaviť Race through Slovakia a v tieto dni pre nás vyrábajú za výhodnejších podmienok cyklistické čiapky, ktoré ponúkneme pretekárkam, pretekárom a aj všetkým ľuďom, ktorý chcú podporiť našu snahu. A to sú iba niektoré veci, ktoré sú najviditeľnejšie. Isadore nám veľmi pomohol a uľahčil život.  

Spolupracujete aj s najväčším cyklistickým e-shopom a máte už aj GPS trackery … 

MTBIKER nás tak isto podporuje. Odprezentoval nás prostredníctvom ich kanálov, pripravuje štartovacie balíčky pre pretekárky a pretekárov. Po zverejnení článku a zaradení do kalendára eventov priniesol relatívne veľkú návštevnosť na našu stránku. Vidíme, že sa nám prihlásili ďalší ľudia. Týmto spôsobom sa to dostalo aj do zahraničia, pribudlo niekoľko českých jazdcov, za čo sme veľmi vďační.

Samozrejme, veľkou podporou pre nás je aj ďalší partner a to je ONI system, ktorý zabezpečuje GPS trackery. Ide o firmu, ktorá má veľmi bohaté skúsenosti s trackovaním športových podujatí. Spolupracujú napríklad na 1000 míľ Československom. Trackery boli na začiatku pre nás len veľmi ťažko predstaviteľné, nakoľko cena prenájmu zariadenia je pomerne vysoká. Investovať do niečoho takého pre 50 ľudí z vlastného vrecka by bolo náročné. Aj oni podporili náš event a trackery nám prenajímajú za zvýhodnenú sumu. Vďaka tomu prinesieme do pretekov naozaj obrovskú transparentnosť. GPS trackery nám umožnia nájsť pretekárov a pretekárky na trase, urobiť im nejakú peknú fotografiu a nedajbože sa niekomu niečo stane, tak ho budeme vidieť nájsť a poslať napríklad záchranku alebo inak riešiť situáciu. Jednoducho, umožní to nielen nám, ale aj verejnosti a príbuzným, takýmto spôsobom kontrolovať svojich blízkych. 

Vravel si, že ste nesmierne vďační za litre kávy.

Od začiatku sme boli nastavení tak, že nultý ročník musí byť pre každého zadarmo. Sme noví v tejto oblasti, každý pracuje v úplne inej sfére a najprv chceme cyklistickú komunitu presvedčiť, že takýto event vieme zorganizovať. Avšak nestojí všetko len na schopnostiach a ochote. Preto sme umožnili poslať nám dobrovoľný príspevok prostredníctvom služby Buy me a Coffee. Podpora komunity nás čoskoro dostala do kolien. Príspevky sme dostali nielen od cyklistiek a cyklistov, ktorí sa prihlásili, ale aj od ľudí, ktorí podporujú našu myšlienku. 

Musí to byť veľký záväzok.

Určite áno. Všetky peniaze chceme investovať späť do pretekov. Chceme naozaj vybudovať event,  ktorý bude v budúcnosti veľký a ľudia ho budú mať radi. Všetky peniaze preto chceme dať zážitku, kvalite, komfortu a servisu cyklistkám a cyklistom, aby si povedali, že o rok idú do toho znova a aby o nás povedali svojim známym a priateľom na dvoch kolesách. Týmto by sme sa chceli poďakovať za všetky litre kávy, ktoré nám naše podporovateľky a podporovatelia kúpili.

Prezradil by si na záver nejaký tip alebo hack ľuďom, ktorí pôjdu na Race through Slovakia?

Mám dve veci, ktoré ešte nezazneli v rozhovoroch, ktoré sme publikovali na našom webe. 

Je potrebné mať naozaj odskúšané všetky veci – oblečenie aj techniku, s ktorou človek ide do týchto pretekov. Znamená to, nekupovať si nové nohavice týždeň pred pretekmi, ale radšej ísť v tých, v ktorých už človek jazdí. Mať veci, ktoré poznáte a viete sa na ne spoľahnúť. Taktiež si urobte údržbu bicykla včas – nie deň, dva pred pretekmi. Ale aspoň týždeň dopredu a odjazdite na tom bicykli testovacích sto kilometrov. Riešiť hocijaký problém s výbavou alebo oblečením na trase je jednak psychická ale aj fyzická záťaž. 

Druhou vecou je, že ak sa budete cítiť hocijako zle, nikdy nekončite večer. Ak to chcete zabaliť, vyspite sa na to. Ak sa ráno nezmenia vaše pocity, tak to s kľudným svedomím ukončite. Najhorší pocit je, keď večer nasadnete na vlak domov, vyspíte sa vo svojej posteli a ráno budete ľutovať, že nepokračujete.