Neznáša ranné vstávanie, ale predsa nájde denne silu a budí sa za hlbokej tmy, aby si stihla pred prácou odjazdiť Gran Fondo. A aj keď má Martina za sebou tisíce kilometrov, tak bola zatiaľ len na jednom viacdňovom bicyklovom dobrodružstve. Ako sa (ne)pripravovala a ako zvládla takmer bikepacking v v Taliansku, zistíte v nasledujúcich riadkoch.

V rozhovore sa dozviete:

• Ako bojovať s nechuťou k rannému vstávaniu.
• Čím sa dajú premôcť chvíle, kedy vás opúšťajú sily a aj vôľa.
• Čo si zobrať a ako sa pripraviť na prvý cyklovýlet.
• Aké pocity prišli s prvým veľkým výletom.

Ako vyzerala tvoja cesta k bicyklu?

K bicyklovaniu som sa dostala ešte ako dieťa. Bola som také chlapča, stále v pohybe, stále vonku a bicykel bola prirodzená súčasť života na Slovensku. Čo bolo po ruke, to sa jazdilo. Či už išlo o hrdzavé babkine presúvadlo alebo iný bicykel, vždy som ich mala rada. V deväťdesiatom siedmom som dostala svoj prvý „horský“, ktorý som mala ešte donedávna. 

A v dospelosti?

Chcela som mať pravidelný pohyb. Verím, že každý by mal mať jedno športové hobby, či je to chôdza, beh, bicyklovanie alebo čokoľvek iné, pre udržanie fyzického ale aj mentálneho zdravia. Po presťahovaní do Bratislavy som skúšala najskôr beh. Šprinty ma bavili na škole. Tie si ešte zopakujem, keď sa snažím chytiť verejnú dopravu, no dlhé trate a vytrvalostné behy ma nenadchli ani na niekoľký pokus. Vrátila som sa teda k niečomu, čo som od malička milovala.

Nebála si sa jazdiť v Bratislave.

Mala som obavu z dopravy a nebola som si vedomá koľko je tu naokolo možností. Po meste som sa pohybovala, keď som potrebovala niečo vybaviť, no nevedela som si predstaviť takto odjazdiť nejakú relevantnejšiu vzdialenosť. Moje začiatky smerovali na hrádzu, o ktorej existencii som sa dozvedela neskôr.  

V ktorom roku to bolo?

Rozpamätávam sa a myslím, že to bolo 2020. Mala som 23-ročný bicykel, ktorý som si priniesla z Vrábeľ do Bratislavy. Bol to moj spomínaný prvý horský. Na úvod som ho len prestriekala a dala trochu dokopy. Bol snáď ťažší ako ja, no podstatné bolo, že sa to hýbalo a sem-tam aj brzdilo.

Ako láska k bicyklovaniu pokračovala ďalej?

Na konci roka 2020 som sa od známeho dostala k lepšiemu bicyklu a vtedy sa mi otvorili obzory. Prvýkrát som išla aj do kopcov a zistila, že bicykel dokáže aj celkom dobre brzdiť. Na čo som hneď doplatila a v miernom daždi si zlomila rebro. Postupne som začala jazdiť pravidelnejšie. Kúpila som si prilbu, objavila traily v Karpatoch a takmer som už aj vyzerala ako cyklistka. Do januára 2022 som na tomto bicykli najazdila za 13 mesiacov 20 tisíc kilometrov.

Potom prišlo čo?

Na konci januára 2022 som si kúpila hliníkový gravel a namontovala naň dual pedále, keďže som chcela čo najuniverzálnejší bike, aj na hrádzu, aj do lesa, či do mesta na zmrzlinu. Na ňom som už začala jazdiť pravidelne 60 až 100 kilometrové trasy a od apríla stovku denne. 

Pomerne rýchlo si ale prešla z gravelového bicykla na cesťák.

Na pôvodných plášťoch som chytala pomerne veľa defektov, no zhoršilo sa to ešte viac, keď som prešla na slicky a azda každú jazdu som dostala aspoň jeden. Ako som neustále zhadzovala koleso, tak som úplne zničila osku. Raz som ju kvôli tomu nedokázala uvoľniť a zostala som visieť vo Vojke s dvojitým defektom. Vtedy do toho ešte jeden ochotný okoloidúci začal rýpať nožíkom a situáciu zhoršil tak, že ani v servise mi nevedeli dať koleso dolu. Musela som ho tam nechať a objednať novú osku, avšak kamoš mi požičal cesťák. Koniec sveta! S karbónovými kolesami na karbónovom ráme som zrazu išla moju vtedajśiu rutinu, pol hrádza a pol Karpaty, v priemere tridsiatkou. Nebolo cesty späť. Do mesiaca som si kúpila cestný bicykel.

Jazdíš po bratislavských cestách a v Karpatoch naozaj veľmi veľa kilometrov. Je koniec februára a máš už päťtisícku za sebou. Často si na bicykli skoro ráno, za tmy. Nebojuješ s monotónnosťou?

Počasie a podmienky si nevyberám. Posledné mesiace som jazdila hlavne skoro ráno po tme, no svetlo mám, vidím svet okolo seba. Snažím sa jazdiť každý deň a kvôli rôzne naplánovaným pracovným stretnutiam by dodržanie pravidelnosti bolo popoludní náročnejšie. Priznávam, niektoré jazdy vyzerajú na mape napohľad rovnako, keďže mám niektoré úseky, ktoré rada opakujem kvôli výškovým metrom, avšak kombinácia podmienok, počasia, či len môjho aktuálneho levelu energie zaručuje jedinečnosť výjazdu. Monotónnosť trasy je niekedy dokonca vítaná. Bolo pár situácií hlavne v daždi okolo 0°C, kedy, aby som sa neopustila, som musela nasadiť vysoký meditačný stupeň, len mechanicky krútiť a odovzdať sa predstave, že som niekde na imaginárnom tropickom ostrove plnom dúh a jednorožcov. Ešte že mám bohatý vnútorný svet. 

Takýchto dní býva niekedy veľa za sebou, ako sa dokážeš s týmto vysporiadať?

Asi som len tvrdohlavý nezmar. A je to určite tým, že naozaj chcem. Chcem jazdiť pravidelne a viem, že každá jedna jazda ma niekam posúva už len tým, že podmienky vedia byť skutočne rôznorodé. Celý minulý rok bola skôr mentálna kalibrácia. Dáva mi to silu, nie len fyzickú, aby som zvládala každodenné výzvy s ľahkosťou a nenechala sa odradiť iracionálnymi strachmi. Dáva mi to slobodu objavovať cez voľné dni nové miesta bez toho, aby ma nepríjemne prekvapilo počasie, či nejaký kopček. 

Čo ti tieto jazdy dávajú?

Naučila som sa, že zvládnem viac, ako som si myslela, že aj za dažďa, sneženia, zimy, idem a keď už som podobnú situáciu zvládla, tak nestrácam čas hľadaním výhovoriek. Človek, keď je konzistentný a trpezlivý, tak ho prekvapí, čo všetko v ňom je.

Po tvojej ročnej výzve, kedy si denne odjazdila aspoň šesťdesiat kilometrov, stáva sa ti stále, že bojuješ ešte s tým, že telo nevládze, že to jednoducho nejde?

Všeobecne som v tie moje nočno-ranné výjazdy málokedy plná energie. Častokrát je to boj prebudiť zo začiatku nohy. 

Inak som šťastná žena, nemávam nejaké výrazné bolesti a odkedy som vegánka, tak ma ani hlava nebolela, len sa cítim týždeň pred menštruáciou celkom vyplutá. Snažím sa počúvať svoje telo, nehrotiť to, keď to nejde. No radšej pôjdem pomaly, akoby som nemala ísť vôbec. Nikdy som jazdu neoľutovala.

Počas minulého roka si absolvovala aj malé dobrodružstvo a vydala si sa na cyklovýlet do Talianska. Ako si sa na týchto necelých 1 000 kilometrov pripravovala? A teraz sa skôr pýtam na praktické veci, ako si vedela, aké tašky si zobrať, čo si do nich nabaliť alebo ako plánovať trasu?

Popravde, veľmi veľká príprava tam nebola, okrem toho už dovtedy odžitého. Veľmi som sa totiž tešila, že konečne, po dlhej dobe, vypadnem na chvíľu zo Slovenska. A keďže som mala nový bicykel a aj niečo odjazdené, tak som chcela ísť na ňom. Čo ma najviac brzdilo, bola predstava cestovania s ním vo vlaku. Aj preto som si kúpila aspoň taký menší lankový zámok a dúfala, že budem mať možnosť aspon raz za čas na bike pozrieť.

Ako vyzerala tvoja cesta?

Od piatku som mala dovolenku a povedala si, že vyrazím až cez víkend. V piatok som sa teda spýtala v Bratislave na stanici, kam ma môže v sobotu alebo v nedeľu zobrať vlak. Bolo mi to v podstate jedno, ale v predstave som mala Taliansko. Vlak do Milána, ktorý som mala vyhliadnutý, nemal miesto na bicykle, skúsila som teda aj Regiojet, že by som išla aspoň do Chorvátska, ale ani tam som nepochodila.

Takže si nemala nič dopredu naplánované?

Nemala, akosi som to popri práci nestihla a neuvedomila som si, že čas dovolenky je už vlastne tu. Povedala som si teda, že si dám na druhý deň 70 kilometrov do Viedne, pozriem, čo odtiaľ ide, kúpim lístky a pôjdem. Zobudila som sa o štvrtej ráno, ale s takým vnútorným nepokojom, že nechcem brať bicykel do vlaku len tak, nemám lístky na vlak a už vôbec neviem kam pôjdem a kde tam budem spať a k tomu začalo strašne liať. Studený, hnusný lejak. Avšak vtedy som si uvedomila, že ak nepôjdem teraz, tak nepôjdem asi nikdy. V priebehu štyroch hodín som si to celé zorganizovala, cez dopravu, ubytovanie, až po vykreslenie trás cez Strava. Najprv som začala plánovať kadiaľ pôjdem, no zatiaľ sa mi pod rukami minuli lístky na vlak, ktorým som chcela ísť. Preto som nakoniec najprv kúpila lístok aj tam aj späť a až potom som si vymyslela trasu a zajednala ubytovania.

Aký bol cestný itinerár?

Nemala som vtedy veľmi pokopcované, tak som sa necítila zrovna na Dolomity. Avšak mám veľmi rada Taliansku kultúru a architektúru, preto som chcela ísť najmä cez mestá. Kúpila som si lístok do Trieste a naspäť som išla z Benátok. Hlavná idea bola dostať sa k Lago di Garda. Prvý deň som navštívila aspon na otočku Piran v Slovinsku. Z Trieste som ďalej vyrazila do Treviso a postupne navštívila Vicenza, Verona, Sommacampagna, mestečko, z ktorého som následne absolvovala okruh okolo spomínaného jazera spolu s Borgo Medievale di Canale. Do Benátok som sa vracala cez Pádovu.

Čo si prežívala, keď si sa po prvýkrát dostala na takýto výlet?

Úžasné pocity šťastia a slobody prehlušili všetko ostatné. Dokonca mi nevadilo, že v augustovej horúčave niekde na ceste do Verony zháňaš dobráka, čo ti doplní bidóny vodou. Všetko je nové dobrodružstvo a príležitosť precvičiť si Taliančinu. Púšťaš si taliansku hudbu, len tak pre dotvorenie atmošky, naplavia sa ti endorfíny až ti odstrelí dekel, natlačia sa ti slzy do očí, až sa musíš nahlas smiať. Som predsa v mojej obľúbenej krajine na mojom obľúbenom vynáleze, zbieram nové zážitky, žijem!

Pozrime sa ešte na praktické veci. Aj keď človek spí na Airbnb ubytovaniach, v penziónoch a hoteloch, tak si musí so sebou brať rôzne oblečenie a výbavu. Ako si uvažovala nad týmto?

Minimalisticky. Žiaden make-up, žiadne spoďáre, žiadne lepeňáky. Jedla nie je nikdy dosť, no moc som toho doma nemala. Vo vlaku by som určite ocenila aj niečo iné ako pár banánov. Zobrala som si dvoje kraťase, tri dresy, ponožky, mydlo na pranie a technické nevyhnutnosti, ako dve duše, lepenie, bombičky, mini pumpu, mini tlakomer, olej, pätku na prehadzovačku, powerbanku, po dve svetlá, spojku na reťaz. Vymenila som pred jazdou plášte a dala nové, čo najodolnejšie. Okrem toho som mala ešte krátky dres Gabba do dažďa a samozrejme nepremokavé návleky na tretry. Využila som ich v druhej polovici výletu v upršaný deň v okolí Lago di Garda. Jediné zostali nedotknuté, paradoxne v Taliansku, plavky.

Z civilných vecí som si zobrala jeden overal na ramienka a barefooty a povedala si, že radšej si každý deň operiem akoby som mala brať zbytočnosti. Ak niečo budem veľmi potrebovať, tak si to kúpim.

Aký si mala setup baglov na bicykli?

Mala som ´top tube bag´, kde som mala mobil, bombičky a podobné veci, potom polrámovú Apiduru a košíky, z ktorých sa dajú fľaše vyberať do boku, podsedlovú, osemlitrovú tašku a vpredu, na baranoch, som mala menšiu taštičku na banány a snacky. 

Pozerala si pred cestou nejaké tipy na takéto viacdňové jazdenie? Čo si napríklad zabaliť, čo si zobrať?

Som v tomto strašná. Keby som to začala robiť a videla by som, čo všetko by bolo dobré zobrať a kúpiť, tak by ma to možno aj odradilo. Samozrejme, veľa vecí som už vedela, len som to nechcela prekombinovať. Nie je mi veľmi sympatické, keď sa ľudia spoliehajú na to, že ich niekto zachráni. Základ si viem už opraviť sama, aj keď sa vždy môže stať, že dôjde k takému problému, s ktorým si na ceste neporadíš. Pripravila som sa na to, na čo som sa vedela a pripúšťala možnosť, že bude treba niekedy aj improvizovať.

Ako reagovali miestni na to, že si chcela ubytovať okrem seba aj bicykel?

Keď som si objednávala ubytká, tak som to radšej ani nespomínala a spoliehala sa na to, že to dáko dojednám na mieste. Na poslednú chvíľu už proste nebol priestor na ďalší odrádzací faktor a vhodných zariadení už tiež nebolo moc na výber. Sem-tam som ich potrebovala chvíľu presviedčať a hovoriť im, že to je celý môj život na najbližší týždeň a že bicykel prenesiem na pleci a dnu ho len položím. Väčšinou ma ubytovávali také babičky, ktoré ani nevedeli veľmi po anglicky, takže ocenili každú taliansku vetu. Domáci boli nakoniec väčšinou zlatí a ochotní, no ak by sa tomu bránili, tak by som spala radšej vonku s bicyklom.

Martina, pokiaľ viem, tak si aj vegánka. V Bratislave nie je problém sa najesť bez živočíšnych produktov, ale ako riešiš stravovanie na takýchto výjazdoch?

Všade majú ryžu, všade majú šalát alebo nejakú grilovanú zeleninu a všade majú hranolky, či zemiaky v nejakej forme. Keď je porcia tohto trojprílohového comba dostatočná, tak som spokojná.

V Taliansku som si celkom užívala cestoviny, či pizzu bez syra a prekladala som to litrami gelata.

Čo sa týka snackov, čo si brávaš, čo si kupuješ cestou, keď ti dôjdu tie domáce?

Snažím sa všetko piecť a variť doma a nakupovať bez obalov. Napríklad gély idú mimo mňa, keďže je to z môjho pohľadu veľa obalu na málo obsahu. Pred jazdou bežne raňajkujem, buď mám napríklad nejakú vegánsku bublaninu alebo pečivo s džemom a iné klasiky. Na jazdu si brávam tri banány. Pri dlhších jazdách sa spolieham na to, že minimálne to sväté trio niekde bude. Tyčinky a podobné veci mi nechýbajú. Niekedy pomôže aj uvarená posolená ryža v sáčku. Tá vie dobre padnúť pri dlhších jazdách, keď ti idú už banánym, či sladkosti krkom.