Bianka sa začala zaujímať o bicykle preto, lebo jej prišli estetické. Netrvalo dlho a našla radosť z objavovania nových miest na dvoch kolesách, z dobrodružstiev a prekonávania vlastných limitov.

V rozhovore sa dozviete:
– Aká je správna motivácia na prekonanie 1 000 kilometrov po Slovensku.
– Aké okamihy boli pre Bianku najťažšie na bicykli a ako ich zvládla.
– Čo je najdôležitejšie v príprave na viacdňové bicyklovačky.
– Na čo by mala žena myslieť počas niekoľko dňového výletu na bicykli.

Ako si sa dostala k bicyklom a cyklistike?

Veľmi sa mi páčili fixky. Ich čistota a estetika. Začala som sa teda pozerať po nejakom bicykli, ale vôbec som nevedela aký typ. Pozerala som od fixiek, cez BMX, downhillové bicykle, pozerala som sa po všetkom. Aký štýl budem jazdiť určil až prvý bicykel, ktorý sa ku mne dostal. Bol od servisáka, za dobrú cenu a bol to full-suspension horák. 

Ale po pár rokoch si preskočila na cestný bicykel.

Bolo to kvôli tomu, že som chodila do práce na bicykli po bratislavskej hrádzi. Každý deň som takto dala 20 – 30 kilometrov. Robiť to na horskom bicykli nebolo najpohodlnejšie. Povedala som si, že si kúpim lacný cestný bicykel. Dostal sa mi do rúk zadarmo favorit. XL rám, pritom som skôr potrebovala XS. Vtedy som nechápala, prečo mi tak tŕpnu ruky a nohy. Myslela som si, že to tak na cestnom bicykli má byť. Po čase som sa dostala k používanému cesťáku od kamošky a na ňom jazdím s malými úpravami doteraz. 

Takže došlo u teba po niekoľkých rokoch jazdenia horských bicyklov ku prerodu na cestnú cyklistiku. Čomu to pripisuješ?

Zo začiatku som len commutovala do roboty, ale časom som si začala uvedomovať, že ma to baví viac a viac. Rýchlosť cestného bicykla je úplne extatická. Najobľúbenejšie sú pre mňa momenty, keď ti fúkne do chrbta a ty si letíš 40 kilometrovou rýchlosťou. Zároveň je to aj o ľuďoch, s ktorými sa stretávaš. Spoznala som nových kamarátov, ktorí inklinovali viac ku ceste. Je to teda aj o priateľoch, o tom, s kým chceš jazdiť. Zanedbateľný nie je ani fakt, že na cestnom bicykli môže hlava takpovediac vypnúť, makajú len nohy. Jazda v lese je oveľa náročnejšia na sústredenie a techniku. Na MTB som však nezanevrela a aspoň raz ročne absolvujem výlet na Rychlebské stezky kde dostane môj full (celoodpružený horák) poriadne nažrať.

Aký bol tvoj najviac low okamih na cestnom bicykli?

Bolo to posledný rok na jeseň, keď sme šli okolo Vysokých Tatier so zachádzkou do Poľska. Myslela som si, že to mám dobre vyrátané, že som pripravená, že mám výbornú kondíciu a stratégiu. Všetko malo byť okej. Ale opustila ma morálka, následne všetky fyzické sily a reálne som prežívala strach z toho, ako sa dostanem domov – blížila sa tma a s ňou aj výrazné ochladenie.

Ako sa to prejavovalo?

Zradilo ma telo. Doteraz som vždy vedela, že keď je najhoršie, tak sa viem zaťať a nejak únavu pretlačiť hlavou, dokončiť, dôjsť. V tomto prípade ma toto zradilo. Natrafila som na nejakú hranicu, kedy mi mentálne sily nedokázali pomôcť. Nezostalo nič iné než si zo seba robiť srandu. Posielala som kamarátom fotky ako protestne sedím na dávno zrušenej zastávke autobusu a podobne. Ono aj keď si človek myslí, že už to nejde, telo má stále nejaké tajné rezervy.

Čo sú tie dôvody, pre ktoré šlapeš do pedálov?

Milujem viacdňové výlety. Pokojne aj len tri dni, počas ktorých prejdem niekam, kde som ešte nebola. To dobrodružstvo z objavovania. Vždy, keď sa na bicykli dostanem niekam, kde som ešte nebola, tak to je číre šťastie. Vtedy si zvyknem aj spievať (smiech).

V lete minulého roku si absolvovala Tour de Felvídek (ultra endurance alleycat). Aké sú tvoje spomienky na tento pretek?

Pôvodne sme tam ani nemali ísť. Bicyklovali sme s priateľom už pár dní predtým po Slovensku a napokon sme si povedali, že toto bude dobrý spôsob, ako dobicyklovať do Bratislavy. Chceli sme sa len tak zviesť a stretnúť kamarátov. Avšak prvé, čo som si uvedomila, že nedokážem prísť na pretek a ísť len tak. Hneď sa vo mne prebudil pretekár. Príde vzrušenie, adrenalín stúpa a začne ti na tom záležať.

Samozrejme, nepushovali sme to a išli sme relatívne v pohode. Keď máš pred sebou x hodín náročného preteku, tak je dôležité neprestreliť. Toto sme mali v hlave a zvolili sme taktiku, že pôjdeme pozvoľna, ale kontinuálne.

Máš nejaké okamihy, ktoré sa ti vybavujú aj dnes?

Ale áno. Zo začiatku som nevedela, aké to bude, ale na druhý deň sa už množstvo ľudí sťažovalo, ako sa im zle šlape, ako sa na nič cítia. Do mňa to vlialo veľmi veľa energie, lebo mne sa išlo fantasticky. Nič som nemala odreté, netlačili ma topánky, všetko bolo super. Až kým sme sa nedostali do Martina. Tam bol šialený protivietor. Sily veľmi rýchlo ubudli a začala som vnímať to, ako môže byť ten pretek ťažký. Druhým ťažkým momentom bol posledný úsek po nekonečnej Podunajskej nížine, rovina, nič zaujímavé okrem stánkov s melónmi sme nevideli, nuda. A potom si vybavujem samozrejme koniec. Cítila som sa, ako keby som došla etapu Tour de France, ako hviezda. A ešte v cieli boli kamaráti s transparentmi. Bolo to fantastické.

Veľmi som si užívala počas preteku aj stretávanie sa s ostatnými pretekármi a pretekárkami. Vylezieš nejaký kopec a zrazu tam je niekto známy, vždy ma to potešio, prehodili sme pár slov a išli ďalej.

Povedala by si, že funguje spomienkový optimizmus? Že sa ti z pamäti odfiltrovalo mnoho trápenia, ktoré si zažila?

Haha. Určite áno.

Aký je podľa teba rozdiel v bicyklovaní takýchto vzdialeností sólo a v páre?

Samozrejme ísť v páre je bezpečnejšie a človek sa tak nestresuje ak aj nastane nejaká nečakaná situácia. Zdieľaná radosť a zdieľaná batožina to je asi najkrajšie na jazde vo dvojici. Na druhú stranu, ten pocit, že sa môžeš na niekoho spoľahnúť, ti odfiltruje veľkú časť dobrodružstva. Vždy, keď idem niekam úplne sama, tak fyzicky cítim tú hranicu, kedy vychádzam z môjho hoodu. A rovnako to cítim, keď sa vraciam. Som zničená, ubicyklovaná, ale keď sa dostanem už na karpatské cesty, ktoré poznám, tak sa hneď cítim lepšie. Sily sa akoby obnovili, už som doma, už len kúsok. Takto sa dá získať zdravé sebavedomie, ktoré je potrebné pre účasť na pretekoch ako je Race Through Slovakia.

Máš nejaké hacky, ktoré ti pomáhajú pokračovať ďalej v ťažkých chvíľach?

Z takých krátkodobých, napríklad pri stúpaní do strmého kopca, zafixujem svoj pohľad na predné koleso a snažím sa nevnímať priestor okolo seba, nepozerám na horizont a sústredím sa len na jedno – ľavá, pravá, ľavá, pravá.. Pred seba sa odvážim pozrieť až keď som si istá, že je to len posledných pár metrov.

A inokedy?

Niečoho sa obávať (smiech). Ide búrka, bude tma alebo tam sú medvede. Utekať pred niečím alebo za niečím, stihnúť posledný vlak a podobne. To človeka motivuje. A samozrejme aj podcasty pomôžu. Nikdy ale nenosím slúchadlá v premávke medzi autami.

Predstavme si, že si bežná cyklistka, ktorá jazdí pre radosť a chce ísť a najmä prejsť Race through Slovakia. Ako by si sa pripravovala?

Bicyklovať, bicyklovať a bicyklovať. Konzistencia je najdôležitejšia. Nezáleží podľa mňa na tom, či bicyklujete veľa alebo málo, dlho alebo krátko alebo v tej správnej zóne, ale že bicyklujete konzistentne. Ak je bicykel integrálnou súčasťou mojich dní, v akomkoľvek množstve a forme, tak sa mi ide výrazne jednoduchšie a ľahšie na dlhých trasách a výletoch.

Na čo, ako žena, musíš myslieť, čo si so sebou zobrať na viacdňové bicyklovačky, napríklad aj s ohľadom na menštruačný cyklus?

Menštruácia hrá rozhodne veľkú rolu a každá žena to má inak. Mám to šťastie, že ma to neobmedzuje tak, že by som ležala v kŕčoch doma. Obmedzenie pociťujem najmä z hygienickej stránky. To znamená, že potrebujem mať so sebou výrazne viac vecí, ako tampóny, vlhčené utierky, myslieť na to, či je zdroj vody tam kam idem alebo po ceste. Človek to môže vnímať, že to je nefér, ale dá sa to zvládnuť. Určite by som nezrušila výlet kvôli mojím dňom, to odmietam z princípu.

Možno to bude znieť vtipne, ale sama o sebe viem, že po pár dňoch na bicykli vyzerám ako vyžitá žumpa (smiech). Vlasy… No, vyzerám hrozne. Aj toto je vec, s ktorou sa je potrebné zmieriť. Zabaviť sa na tom.

Ďalšie veci?

Ďalšou vecou je aj môj strach z ľudí. Niektoré trasy zvažujem aj z toho hľadiska, že by ma na nich  mohol niekto okradnúť, znásilniť, neviem čo. Nezložím sa na noc v spacáku len tak hocikde. Toto je diametrálne iné, ako u mužov. Stalo sa mi viackrát, že po mne popiskovali a aj keď sa to zdá byť nevinné, tak nemám záujem o takúto pozornosť. Nikdy nevieš, čo to je za človeka a kde to skončí. Keď som bola ešte v puberte, tak sa nám stalo, že nás obehlo auto, zastalo, a kým sme k nemu došli, už tam stál chlap s vystrčeným penisom. Vtedy som sa smiala, dnes už na podobné riziko reagujem citlivejšie.

Takže pri plánovaní trasy zvažuješ, či ide cez nejaké opustené miesta alebo no-go zóny?

Povedala by som to tak, že možno by som nevynechala takéto miesta, ale vyhla by som sa im v noci. Išla by som cez ne cez pracovný deň. Alebo s tým, že mám po ruke nejaký kaser. A taký základ je asi dať vedieť niekomu, kadiaľ pôjdem a kedy sa znovu ohlásim.

Čo by si odporučila ženám, ktoré uvažujú nad Race through Slovakia? Ako by mali napríklad získať dôveru v seba, že to zvládnu?

V prvom rade sa zamyslite nad vlastnou motiváciou. Niektoré veci nie sú pre každého, nie dnes. A je to tak v poriadku. Ak to chce niekto robiť z dôvodov ako napríklad, že to robia iní, niekto ma do toho hecuje, chcem byť cool, tak to nie je najlepšia motivácia a to sa prejaví v ťažkých chvíľach. Keď človek rád bicykluje, rád sa pushuje a rád prekonáva prekážky, tak vtedy sa oplatí aspoň to skúsiť. Na Race Through Slovakia zaručene vystúpite z komfortnej zóny ale všetci dobre vieme, že to je to miesto, kde sa rodia nezabudnuteľné zážitky a kde sa o sebe dozviete najviac.